Umenie sa predať alebo Cascina Vittoria v Rognane

MDŽ oslavujeme v Taliansku po svojom. Chlapov nechávame doma a ideme sa s ďalšími piatimi kočkami najesť do blízkej reštiky. „Do Rognana?“ pýtam sa s údivom a myslím si, veď tam nič nie je. Dedinka, čo má dokopy päť a pól obyvateľa (údaj z wikipédie – v roku 2004 presne 308 obyvateľov).

Parkujeme vo dvore, kde je počuť brechot zatvorených psov a v tej tme rozoznávame tucet bielych hús. Na privítanie čakáme pomerne dlho, nakoniec o našej rezervácii aj tak nič nevedia. „Volala som asi s vaším kolegom a pýtala som si stôl na poschodí“, vysvetľuje kamarátka. Poschodie je prázdne – hm, ďalší z negatívnych znakov. „Nie je problém, ale budete tam samé, prípadne môžete zostať na prízemí, kde budete mať spoločnosť“. Pri pohľade na rozjarené deti volíme možnosť na poschodí. Stoly sú pekne nastreté, všetko vo vidieckom štýle.

Cascina Vittoria

Obsluhuje nás majiteľ reštaurácie – veľmi príjemný usmievavý päťdesiatnik. Všetky sme sa zhodli na „menu della costata“ (steak) a k objednávke pripájame jeden tanier rizota – len tak na koštovku. Žiaden problém zo strany reštiky.

Večera sa začína ochutnávkou vína. Majiteľ nezabudne zapáliť sviečku a už vysvetľuje, že jeden z jeho synov je someliér, a tak ponuka vín je naozaj výberová. O pár minút dobehne jeho žena a na stôl nám položí mimózu – kvet, ktorý sa v Taliansku daruje ženám k MDŽ. Mne skôr príde ako kvet na hrob, ale budiš.

Mimózy

Mňam mňam, už sa nesie rizoto. Krásne žlté krééééémové rizoto s kúskami klobásy. Je vyrobené z BIO ryže – ako podotkne majiteľ. Nakupuje ju v neďalekej farme. „Rozdiel je cítiť“, hovorí. Celá oblasť južne od Milána je známa produkciou ryže (Pavia-Vercelli).

Len jednou vetou spomenieme, že sa vo vnútri trocha ochladilo a čašník bez jedného slova, okamžite prikúri v krbe.

Tanier s údeninami

Predjedlo prichádza v podobe pestrého mixu chutí: salámy z vlastnej produkcie, quiche, bruschetta s kvakou a klobásou, baklažánové millefoglie (ako to preložiť do slovenčiny… taká tortička z lístkového cesta a baklažánu) a zeleninový koláč. Jednoznačne sa zhodujeme, že millefoglie sa priam rozplývajú na jazyku a vyhrávajú post čerešničky na torte.

Čašník sa pár krát počas večere opýta, či je všetko v poriadku a pred ďalším chodom nám milosrdne oznámi, že nám nechá dlhšiu pauzu, nakoľko sa už teraz cítime plné.

Hlavným chodom je sviečková Piemontese – grilovaná v peci na drevo (konkrétne na buku) s pečenými zemiakmi. Reštika je známa práve touto pecou. Robia v nej rovnako i pravú neapolskú pizzu.

Zákusom dňa je tiramisu. Tým teda nepohrdnem. Avšak kamoška sa pýta, či môže dostať nejaký zákusok bez mlieka. Opäť žiadny problém. Čašník sa vráti s elegantne naaranžovanými tromi kopčekmi ovocnej zmrzliny, ktorú sami vyrábajú. Vyzerajú luxusne. A v tejto chvíli by som tiramisu rada menila.

A kávička na záver

Posledného frťana už nezvládam. Ale škoda preškoda! Majiteľ sa pristaví o niečo dlhšie a rozpráva, že tieto likéry sú typickým produktom z juhu Talianska, ale predajcov absolútne netankuje ich distribúcia ku klientovi: „Chceš? Príď si ich sám vziať!“ Pokračuje s celým zoznamom – múku chodí nakupovať do mlyna v Certose, mäso už dvadsať rokov odoberá od kamaráta, ktorá mu dáva len tie najlepšie kúsky (a preto sa k nemu chodia najesť i majitelia iných reštík), na pizzu a chlieb používa výhradne domáci kvások, zeleninu si pestuje vo vlastnej záhradke a na pizzu namiesto klasickej mozzarelly dáva fior di latte… Je príliš sympatický a vie, ako sa robí biznis. Až si hovoríme, že je ho tu škoda. Naozaj výstavný kúsok reštauratéra, ktorý vám z obyčajnej večere dokáže vyčariť rozprávku.

Pri odchode nám veľkodušne oznámi, že nám dal 15% zľavu z účtu a tú dáva iba výnimočným osobám (byť ženou v Taliansku je občas veľká výhoda). Každej z nás podá ruku, srdečne sa rozlúči, rovnako aj ďalší personál, na poslednú chvíľu nám ukáže svojho najmladšieho syna (keďže všetci štyria synovia pracujú tu), ja okuknem čerstvé husacie vajcia a spolu s účtom dostávame každá kupón na ďalšiu zľavu.

V takýchto reštikách zatvoríte dvere zvonka, na tvári máte úsmev a cítite sa ako kráľ. Fascinuje ma tento taliansky familiárny prístup – umenie vedieť sa predať – alebo jednoducho sa riadiť heslom: náš zákazník náš pán.

A ja sa márne snažím spomenúť, kedy sa mi na Slovensku stalo, že majiteľ prišiel za mnou a spýtal sa, či je všetko v poriadku. Nehovoriac o záverečnom podaní ruky.

Aby som skončila optimisticky, pripájam jeden pekný citát, ktorý som objavila na stránke tejto reštiky: „Žena je ako gitara .. Ak si schopný dotýkať sa tých správnych strún s láskavosťou a vášňou vyberajúc tie správne akordy, z nej sa stane hudba, ktorá naplní a zohreje tvoje mužské srdce.“

Cascina Vittoria
Rognano
www.cascinavittoria.it

Share on FacebookTweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Komentáre (4)

  1. Krasne sa to citalo, vyhladol som a zasnival sa :-D

    Inak co sa tyka majitela a podania ruky, tak na SK sa mi to stalo len v Afrodite…

    Odpovedať
  2. Slncaaaaaaaa :) prosim ta pis, pis a pis dalej aj keby to malo byt o toaletaku, lebo ty pises neskutocne ;)

    Odpovedať
  3. Krasne citanie k vikendovej kavicke :)))

    Odpovedať
  4. skarletka

    Podobný prístup má majiteľ ruského bistra Samovar v Ba na Trnávke, kde som bola tento víkend. Ponuku síce nemajú veľkú, ale jedlo je výborné a majiteľ sa o hostí stará ukážkovo.
    A len tak mimochodom, keď už používať čechizmy, tak prosím správne. Budiš je minerálka.
    odkaz na cs.wiktionary.org

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *