Trápna omeleta alebo ešteže sme nevyhoreli…

Ešteže sme nevyhoreli

txento týždeň som si dal výpoveď z vlastnej kuchyne. Nedobrovoľne a so zvesenou hlavou. Bol to totiž presne jeden z tých týždňov, kedy som nemal chytať varechu do ruky.

Začalo to úplne romanticky. Pracujem akurát z domu, tak som chcel manželke urobiť na obed radosť. Jej obľúbenú starkinu kalerábikovú polievku s „obláčikmi“. Zatiaľ všetko v poriadku, recept poruke, stokrát videl babku robiť ju, aký problém. Ak mi niečo v kuchyni naozaj ide, tak je to optimizmus. Pripravil som teda základ, nastrúhal kaleráb a našľahal bielky s krupicou. Do hotovej polievky som začal opatrne vnárať lyžicou obláčiky a ešte som nebol ani v polovici, keď som zistil, že mi na hladine pláva jedna súvislá snehová pena. Chyba hrnca, sviňa jedna nerezová! Vybral som si príliš vysoký a úzky. Tie hotové som teda povyberal a postupne urobil ďalšie a ďalšie. Čo s toľkými haluškami? Nahádzal som ich späť do polievky. Tvar ako tak držali, aj sa mi ich podarilo porozdeľovať.
Hrnec v tom ale nebol sám, nasrať ma v ten deň chceli aj obláčiky samotné. Boli tak fajnovo nadýchané a ľahučké, že keby mohli, tak hádam aj uletia. Čistá vata. Po zahryznutí sa doslova rozplynuli. No čo, ušľahal som ich bež žĺtka a do éterickej dokonalosti. Drahá mi vždy vyčítala, že som perfekcionalista a že sa serem príliš s detailami. Teraz som sa navyše sral aj do obľúbeného receptu od starkej…

Falafel sa začali radostne rozpadávať na franforce, až utvorili na dne nádoby súvislú vrstvu, nad ktorou divo bublal horúci olej.

Vravím si, dobre, toto sa nie tak celkom podarilo. Urobím reminiscenciu na Fez Café, spravím falafel. Chystal som sa na to patrične dlho, namáčal cícer a robil všetky tie tance okolo, len aby sa toto jedlo už konečne podarilo. Druhú blamáž som si jednoznačne so svojou reputáciou nemohol dovoliť. Všetko fajn, suroviny pripravené, masa zamiešaná, poďme vysmážať. Tu stojí zato malá poznámka pre tých, čo ma nepoznajú až tak dobre – ja NIKDY nevysmážam. No, a tým som aj povedal všetko. Falafel sa začali radostne rozpadávať na franforce, až utvorili na dne nádoby súvislú vrstvu, nad ktorou divo bublal horúci olej. Ticho pozerám raz na olej, raz na neurobené falafel, na olej, na falafel… Olej som vypol, zapol gril a zvyšok dopiekol tam. Boli usušené, aj keď som sa ich snažil priebežne pri otáčaní polievať tým prekliatym olejom…

Hovorím si, že toto nesmeruje k ničomu dobrému. Tu to treba rázne zastaviť a urobiť niečo, čo mi vždy išlo a čo sa robí samo. Ryba s kvôprom na masle. V studenej vode som opláchol kilo hoki rýb, napucoval si citróny, pokrájal kvôpor, poukladal všetko do jenskej misy a nechal piecť. Brnkačka, nová rúra peče sama. Žiadne vysmážanie, žiadne posraté nadýchané obláčiky. Nesledoval som ale čas a bolo veľa hodín, musel som ísť do mesta niečo rýchle vybaviť a vyzdvihnúť manželku. Aj to nie je problém, rúra má časovač s automatickým vypnutím. Rybe chýbalo k dokonalosti ešte hádam desať minúť plus dobeh. Alebo pätnásť? Chvíľu som baštrngoval s hodinami, nakoniec ich nastavil na desať, zamkol barák a bežal preč. A ticho sa tešil, že sa spolu vrátime domov k voňavému jedlu. Nakoniec sa ženuška ešte niekde zdržala, tak som šiel domov napred, aby som už prestrel. Už pri odomykaní cítim vôňu jedla. Som v predsieni a okrem vôňe počujem aj hučať rúru. Nemal hučať ventilátor, mali už len pípať hodinky. Uveril som, až keď som uvidel, že som jenskú misu „vyglazoval“ zvnútra načierno. Všetko zhorené na úhoľ. To už po kuchyni bezmocne lietali handry, chňapky a čisto náhodou sebou o zem hodila tuším aj stolička.

Tak som dovaril. Po tomto úspešnom štrichu toho veľa v kuchyni nezostalo. Za 10 minút som teda rozbil zopár zvyšných vajec, zarobil ich s mliekom, na masle osmahol mrazený hrášok, nastrúhal syr a pripravil omeletu. Nakrájal ju na trojuholníčky, starostlivo naaranžoval na listy čerstvého šalátu, tanier dozdobil nakrájanou rajčinou a mladou cibuľkou. Poviem vám, v živote som nebol taký pyšný na trápnu omeletu… Ale hlavne, že máme čo jesť. A že sme nevyhoreli…

Share on FacebookTweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Komentáre (7)

  1. Viktor, plne ta chapem, prave som podobnu blamaz zazil aj ja pri robeni trapneho spenatu. Robil som z cerstvych listkov, a dusil som ho v hlbokej nerezovej panvici, reku sak to staci, ked som ho sekal mixerom, tak som spravil celej kuchyni efektne maskace, pri zemiakovej kasi, ked som nalieval mlieko, sa mi smykla ruka a bola z toho masa pripominajuca besamel a nakoniec mi prihoreli volske oka. Idem sa schovat.

    Odpovedať
  2. nezavidim. Pocul som Grekov hovorit, ze kazda zla vec chodi v trojici. Ze napriklad ked ti nieco padne, tak ti padnu este dve veci. A ked ti padne ta tretia, tak potom mozes hoci aj zonglovat, uz ti nic nepadne… Ako vidim, tak si tuto poveru plne podporil… ;-)
    Cize teraz mozes nabehnut naspat do kuchyne a uz ti to pojde odruky. Teda, ak ti tam medzicasom nezakazali vstup, ze?

    Odpovedať
  3. stava sa, my sme piekli pity, skoncili ako kamene. nastastie falafel sa podaril (v pozicanej friteze) a pity sme dokupili z obchodu (dobre nie su, ale co uz…)

    Odpovedať
  4. nahlas sa tu rehúňam :) Ja som si myslela, že to len ja mávam dni, keď sa nedarí… Ale nenašla by som odvahu odísť z domu a nechať zapnutý akýkoľvek spotrebič. Dokonca ani umývačku nenechávam…

    Odpovedať
  5. viktor viktor :))) inak vies co mne sa falafel rozcapil uz dvakrat a bol nasiaknuty olejom, to treba vediet robit opytajme sa priatelov arabov.

    Odpovedať
  6. dobry vecer, toto je prekvapujuco dobra stranka!
    aj ked neskoro, ale ziada sa mi zareagovat, viktor, kto nic nerobi, nic nepokazi. Mojmu novomanzelovi este nic neprihorelo, pretoze nic nevaril. (okrem cajov, tie on rad). I mne sa casto podari takyto hattrick. No ja si o to povacsine koledujem svojim spravanim. V kuchyni trpim nutkavou psychozou, nejaka tajomna sila ma nuti nedodrziavat recepty. To, co je dane je pre mna malo zaujimave a tak sa receptury pre mna stavaju iba pociatocnou vyzvou…
    Ak sa mi nieco podari, novomanzel mi povie: „Toto si zapis, je to vyborne!“
    Ale to pre mna zial neznamena viac ako, ze toto uz viem a treba zdolavat nove vyzvy..

    Odpovedať
  7. vdaka za pochvalu ;-)

    a nie je to psychoza, ja to mavam tiez, tiez sa casto „montujem“ do receptov, aj ked v poslednom case mam skor zachvat jednoduchosti.

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *