Malé Toskánsko

Tohtoročný výlet k moru sme mali kratší a jednoduchší, ale stále sa v ňom našlo aj miesto pre pár delikates.

Boli sme na Istrii, v malom mestečku Rabac, asi 50 kilometrov nižšie od Rijeky. Keď sme zmenila diaľnica na okresku a serpetíny, zmenil sa aj ráz krajiny. V hojnom množstve pribudli ciprušteky a staré prímorské vilky. Takmer ako malé Toskánsko.

Bývali sme na kopci. Na prvý pohľad mrzutosť, ale doma sme tiež na kopci. Neďaleko bolo slušne vybavené detské aj futbalové ihrisko a jeden malý konzum. Samozrejme, po krátkom vybalení sme šli rovno k vode. Zbežne sme si prešli pobrežie lemované kaviarňami a mačkažákmi. Napriek vlastnej káve a moke som všade hodil očkom na šálky v podnikoch. V záplave veľkých talianskych aj miestnych značiek bol problém nájsť miesto, kde by som bol ochotní dať si kávu. Po chvíľke sme mali štastie – Bazarra v Riva vyzerala obstojne. Mali sme macchiato a espresso, oboje velmi vydarené.

Od zmrzliny som čakal viac. Niektoré zo stánkov mali vylepené hodnotenie z Tripadvisoru, to však neznamenalo, že ponúkali kvalitu. Aj tu nemajú problém vylepiť velké logo dodávateľa práškov Progel a vedľa napísať „Home made“. A samozrejme ponúkať šmolkovskú príchuť. Akurát že u nich sa volá Modré nebo, ale videl som aj označenie Facebook. Aby som nebol len za zlostníka, ochutnal som orieškovú. Nie, zázrak sa nestal, bola to tragédia.

Rabac

Nesklamala divá príroda. Ako minulý rok na Dugom otoku, aj tu bola záľaha rozmarínu. Ale keď sa krpec hral na ihrisku, v červenej zemi som si všimol inú zaujímavú bylinku. Divú rukolu. Natrhal som najmladšie lístky, doma som ich dal na čerstvé hubové cestoviny. Chutila výborne, nie príliš horká, ani príliš ostrá. Čo kúpite u nás v obchodoch bolo v porovnaní s ňou obyčajná tráva. Každá prechádzka sa následne končila zberom.

Keď som spomenul tie cestoviny. Šampiňóny vyzerali inak ako tie v našich obchodoch. Nemali odrezané korienky a našlo sa medzi nimi aj veľa drobučkých bočných výhonkov. Vyzerali veľmi čerstvo a presne tak aj chutili. Nerozumiem, prečo sa u nás predávajú už zrezané. Lebo sú ľudia u nás fajnoví a zelenina musí byť zbavená aj posledného zrnka zeme?

Rovnako dobre dopadol aj šalát. V miestnej obdobe našej Jednoty som ho kúpil každý deň čerstvý. Bolo jasne vidno, že ho museli rezať v rovnaký alebo aspoň predošlý deň. Do večera sa rozchytal, na druhý deň bol vždy nový.

Biele jogurty chutné, ale šlahačka skončila ako veľká sranda. Letmo som prečítal etiketu, hovorila, že má 35% tuku. No pozrime sa, vyskúšam. Keď som ju v kuchyni otvoril, nečakala ma žiadna tekutá smotana. Najprv som myslel, že to je len navrchu vrstva silného tuku. A keď ju vyberiem, tak to z kelímka vytečie. Figu, nič nevytieklo, celá smotana bola taká. Nie, toto rozdiel dvoch percent neurobí. Pozriem pozornejšie etiketu, aha. Karagenan. Proti tomuto éčku pôvodom z morských rias nemám v zásade nič, ale smotana s ním mi vyslovene nechutila.

Raz sme sa na nákup vybrali aj do neďalekého Labinu. Len neviem prečo sme sa trepali práve do Lidla. Možno preto, aby sme si naplno uvedomili, že z tejto siete sa už efektívne stalo niečo ako „potravinovový mekáč“. Unifikovaná ponuka, kdekoľvek sa do jej predajní vyberiete.

Tak sme prišli na to, že rovno na konci našej ulice je hotel s reštauráciou, ktorý má vlastný olivový olej.

Chlieb sme si vzali z domu kváskový. Vydržal síce 5-6 dní, napriek tomu sme kupovali aj miestny. Prvý biely bol neuveriteľný, zostarol ešte v ten istý deň. Naproti tomu opatijsky krug z nášho malého konzumu sme si doniesli ešte aj domov. Mladý s ním pravidelne vytieral misku s olivovým olejom. Čo robili za ten čas kvásky? Nedal som ich nikomu do opatery, len som ich pred odchodom nakŕmil a každý rozdelil do dvoch fliaš. Takže z každého kvásku boli dve verzie. Pre istotu, keby sa niektorý sekol, aby bola ešte záloha. 8 dní v chladničke vydržali všetky.

V byte, kde sme bývali, bola slušná kopa prospektov. Po dlhšom hrabaní som na spodku kopy našiel miestneho gastrosprievodcu. V ňom bolo všetko o olivovom oleji, hľuzovkách aj okolitých podnikoch. Tak sme prišli na to, že rovno na konci našej ulice je hotel s reštauráciou, ktorý má vlastný olivový olej. A o pár ulíc ďalej výrobca oleja Olea B.B., zaradený do medzinárodnej súťaže olivových olejov Flos Olei. V tomto roku získal ich olej 97 bodov. Pre porovnanie, víťaz spomedzi 500 testovaných dosiahol 98 bodov. Na jednej z prechádzok sme sa tam zastavili. Budova vyzerala ako garáž prerobená eurooknami na obchodík. Bol však zatvorený. Našťastie spomínaný hotel otvorené mal, tak sme sa šli aspoň najesť.

Villa Annette je minimalisticky sa tváriaci podnik na kopci uprostred olivových hájov s výhľadom na zátoku. Usadili sme sa v tráve, na vonkajšej terase. Čakali sme, že menu bude sezónne a krátke, ale nie až takto. Ponúkali dokopy asi 6 jedál. S výberom problém nebol, chceli sme ochutnať hľuzovky a tie aj ponúkali, ale trafiť jedlo krpcovi bolo nemožné. Našťastie, v tomto type podnikov nemajú problém vyskladať jedlo na požiadanie a vedeli sme, že domáce rezance určite neodmietne.

Dal som si cestoviny so syrom, krevetami a hľuzovkami, milovaná čokoládovú tortu a malý spomínané rezance. K tomu pár pohárov bieleho sauvignonu a fľaša neperlivej vody. Cestoviny boli čerstvé a zrejme si ich robia sami. Mali tvar akoby malých obálok. Omáčka dobrá, grilované krevety priemernejšie a hľuzovky tam robili doslova nadprácu. Zbytočne prekombinované jedlo, v ňom príliš veľa silných chutí. To už by som radšej ochutnal tú obrovskú fritaju z 2000 vajec a 10 kíl hľuzoviek, ktorú sa chystajú  upiecť práve tento víkend v Buzete. Dobre počujete, hľuzovky sa nedávajú len na nóbl jedlá, končia na praženiciach, omeletách a v Taliansku dokonca aj vo fazuľových polievkach.

Ale späť do reštaurácie. Napriek prekombinovanosti boli ostatné jedlá dobré, dezert tiež chutný a čašník sa o nás staral príkladne. Celkový účet nás vyšiel okolo 270 kún. Musíte mi prepáčiť, ale foto nemám. Dovolenka bola pre nás naozaj dovolenka, vypol som úplne všetky systémy. Nebyť toho, že malý v posledný deň vytiahol foťák a od boku cvakol asi 20 záberov, nemáme vôbec žiadne…

Záver

Vždy som si myslel, že takto krátka a lacná dovolenka sa neoplatí. A s dieťaťom už vobec nie. Nie je to pravda, je to len naša neschopnosť prepnúť do oddychového režimu a vychutnať si aj to málo, čo sa človeku podarí. Rovnaké predsudky som mal o Istrii. Je to moc blízko a bude to plné turistov. To moc blízko je samozrejme výhoda a turisti tam boli. No a čo. Na druhý deň sme obišli celé okolie a nakoniec sme našli aj pokojnejšie miesto, kde sa dalo oddychovať celý deň v tieni stromov pri vode. Domáci nám ochotne poradili so všetkým, čo me potrebovali, ostatné sme lámanou chorvátčinou našli aj sami. S jedlom sa nestratíte a teraz na jeseň, keď sa tam začne naplno hľuzovková sezóna, už vôbec nie. Ak pôjdeme nabudúce, neplesneme sa po vačku v reštike, ale radšej na olivovom oleji.

Miestny gastrosprievodca

Sprievodca Istra Gourmet

Rubrika venovaná reštauráciám

Istra.com
IstraGourmet 2015-16
Flos Olei

P.S.

Dnes bude večer o 21:50 dokumentárny cestopis Cestou necestou práve o Istrii a jej olejoch a hľuzovkách – http://www.rtvs.sk/televizia/program/9304/74746.

Share on FacebookTweet about this on TwitterPin on PinterestEmail this to someonePrint this page

Komentáre (4)

  1. mas tam par preklepov, nechcelo sa mi to pocitat. a nejake cudne vetne konstrukcie, mozeme to pripisat stylu. a strasne dlhy popis ako Ta nic nemoze nikde uspokojit, lebo vsetko robis sam lepsie :-)) ja tomu samozrejme verim, ale pozor aby si sa nestal po tridsiatke starym frflavym dedkom. este ma napada, ze ich lanyze asi budu nejaka podradna sorta, uz len ze ich je tak vela a ze s nimi plytvaju… ?

    1. Dakujem Sim, preklepy som prebehol a zrusil.
      Nechcel som, aby to vyznievalo takto, naopak. Napriek vlastnej kave a chlebu vzdy ochutnavame aj to, co ponukaju. A vela veci nam tam chutilo viac, ako nase tunajsie. Ale uznaj, ani doma nemam chut pit zhoreneho Francka, nieto este na dovolenke.
      Hluzovky – nerad by som sa pustal do debat, ci su podradnejsie alebo nie. Beriem to ako zbytocne natahovanie medzi narodmi. Asi ako ked sa medzi sebou dotahuju horny a dolny konec jednej a tej istej dediny. Na Istrii maju spolu 10 roznych odrod bielych a ciernych hluzoviek, urcite ich vedia aj dobre pripravit. V hentej restike ich dali do jedla uplne zbytocne, skratka mismas. Aj na Slovensku je pár miest, kde som jedol lepšie.

  2. Veru Lidl nemam rad ani ja. Vsetko je tam bale, zo vsetkeho maju poslabsi vyber. Chybaju mi bio vajcia, hovadzie maso, bohatsia ponuka atd.
    Vystihol si to spravne potravinovy Mekac

    1. Tym mekacom som myslel najviac standardizovanu ponuku, ktora je na par vynimiek rovnaka u nas, v Madarsku aj Chorvatsku. V kazdej krajine si kupim ten isty syr. Trochu sa maskuju za tie ich „narodne“ tyzdne, ale aj tie sa striedaju rovnako v kazdej krajine.
      Za tie roky je u mna Lidl stale v kategorii, ze tam chodim kupovat par vybranych vyrobkov (navyse skor nepotravin ako potravin). Inak drvivu vacsinu nakupov smerujem do Jednoty, obcas primiesam nas Nitrazdroj.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *